Zrak je náš najdôležitejší zmysel vďaka ktorému prijímame až 80% informácií z vonkajšieho prostredia. Samotným orgánom, ktorý zabezpečuje videnie je ľudské oko. Je to veľmi zložitý a dokonalý systém tvorený množstvom častí, ktoré musia dokonale spolupracovať. Medzi jednotlivé časti oka patria rohovka, spojovka, očné bielko, šošovka, sklovec, dúhovka, sietnica a mnoho ďalších častí, ktoré stručne rozoberieme v nasledujúcich riadkoch.
Očná rohovka
Rohovka je číre tkanivo bez ciev. Ako transparentné, rovnomerne vyklenuté okno je dôležitou časťou aparátu oka lámajúceho svetlo. Rohovka dospelého človeka je má v strede hrúbku cca. 0,6 mm, vo vonkajšej oblasti cca. 0,8 mm. Jej priemer je približne 11,5 mm.
Očná spojovka
Spojovka (spojivka) vystiela priestor medzi viečkami, očnou guľou a očnou dutinou. Na jednej strane prechádza do očného kútika, na druhej strane do rohovky. Spojovka predstavuje okrem viečok druhú ochrannú bariéru pred vniknutím choroboplodných zárodkov a cudzích telies. Tu zohrávajú úlohu hlavne obranné funkcie, zabezpečené bunkami a telesnými tekutinami, ktoré ničia určité baktérie. Spojovka je sliznica.
Očné bielko
Biele očné bielko sa stará o stabilitu očnej gule. Skladá sa z kolagénu a elastických vlákien.
Predná a zadná očná komora
Predná komora je priestor medzi rohovkou a dúhovkou resp. šošovkou, zadná komora je priestor medzi dúhovku a sklovcom. Obidva priestory obsahujú komorový mok.
Komorový uhol
Komorový uhol je tvorený rohovkou a dúhovkou. Leží v ňom trabekulárny systém ako filtračný systém a takzvaný Schlemmov kanál ako odtokový systém pre komorový mok, ktorý je potom vedený do malých žíl krvného systému.
Šošovka
Šošovka je okrem rohovky zodpovedná za spájanie svetelných lúčov a ich ostré zobrazenie na sietnici. Šošovka môže meniť svoju formu a tým aj silu lomu, čo je potrebné pri videní do blízka. Táto vlastnosť sa nazýva akomodácia. Akomodácia je možná, lebo šošovka je obklopená elastickou kapsulou a závesnými aparátom je spojená so svalom vráskavca (cilliárne teleso). Znížením elasticity v starobe sa znižuje aj akomodačná schopnosť, pričom vtedy človek potrebuje okuliare na čítanie. Šošovka sa skladá z transparentného tkaniva. Bielkoviny v šošovke v starobe kondenzujú, a tým môžu viesť k rastúcemu optickému zhrubnutiu šošovky, a tým k takzvanému sivému zákalu.
Sklovec
Sklovec vypĺňa 2/3 očnej gule a svojou gelovitou konzistenciou je spoluzodpovedný za zachovanie formy oka, prinajmenšom pri poraneniach očnej gule. Sklovec je za normálnych okolností číry, a tým umožňuje dobré optické zobrazenie. 98,5 % sklovca tvorí voda. V starobe sa rovnomerná štruktúra sklovca môže zmeniť. Vtedy dochádza k nepravidelných zhrubnutiam, ktoré človek pociťuje ako „lietajúce komáre“ alebo podobné útvary, ktoré sa hýbu spolu s pohybmi oka. To môže mierne obmedzovať videnie.
Dúhovka
Najdôležitejšou úlohou dúhovky je regulácia dopadania svetla v zmysle oslepenia. Dúhovka má centrálny, okrúhly, pohyblivý otvor, pupilu. Pupila sa môže pomocou dvoch svalov zužovať alebo rozširovať. Obsah pigmentu pupily určuje jej farbu: Modré oči sú menej pigmentované, hnedé oči sú silne pigmentované.
Vráskovcové (ciliárne) teleso
Vráskovcové teleso umožňuje na jednej strane zmenu formy očnej šošovky, na druhej strane môže ovplyvňovať odtok komorového moku vďaka Schlemmovmu kanálu. Vonkajšia vrstva vráskovcového telesa produkuje komorový mok a odovzdáva ho do oka. Produkcia predstavuje asi 2µl/min, takže trvá približne hodinu, kým sa raz nahradí celý objem prednej a zadnej komory (125µl).
Cievovka
Strednou vrstvou steny očnej gule je cievovka. Skladá sa prevažne z ciev a predstavuje tak najviac prekrvené tkanivo telesa. Cievovka sa stará o výživu vonkajšej sietnice. Svojou pigmentáciou zabraňuje rušivému rozptýlenému svetlu.
Sietnica
V sietnici ležia fotoreceptory, ktoré prijímaním svetelných a farebných podnetov umožňujú videnie. Fotoreceptory sa delia na čapíky a tyčinky. Spolu 6,5 milióna čapíkov slúži farebnému videniu cez deň, spolu 120 miliónov tyčiniek slúži čierno-bielemu videniu v tme. Rôznymi miestami a nervovými vláknami v sietnici sa vedú signály fotoreceptorov zrakovými nervami ďalej na zrakovú dráhu v mozgu. Centrum sietnice, takzvaná makula alebo „žltá škvrna“, je funkčne najdôležitejšou časťou sietnice. Makula je zodpovedná za rozkladaciu schopnosť a za farebné videnie. Tu je najvyššia hustota receptorov, pokladá sa za oblasť najostrejšieho videnia.
Zrakový nerv
Približne 1,2 milióna nervových vlákien sa stretáva v hlave zrakového nervu. Krátkym, okrúhlym, sitovým otvorom v sietnici vystupujú vo zväzkoch a spájajú sa do zrakového nervu. Zrakový nerv prebieha 25 až 40 milimetrov v očnej dutine a 10 až 15 milimetrov v lebke pred tým, ako sa oba zrakové nervy spoja a krížia, aby potom spolu vústili do mozgu.
Očnica
Kostená očnica je tvorená spolu siedmimi, navzájom susediacimi lebečnými kosťami. Hlavnú časť tvorí čelová kosť, klinová kosť, jarmová kosť a kosť hornej čeľuste. Dve miesta sú mimoriadne krehké: dno očnice a časť bočnej vnútornej steny. To zohráva úlohu hlavne pri úderoch na oko, lebo očnica sa prudkým tlakom na tieto miesta môže zlomiť. Očnica má niekoľko otvorov vzadu a naspodku, ktorými vedú nervy a cievy. Očná guľa, čiže tá časť, ktorá sa hovorovo nazýva okom, vypĺňa približne 1/5 očnice. Zvyšok je vyplnený tukovým a väzivovým tkanivom, svalmi, nervami a cievami.
Okohybné svaly
Existujú dva priame a dva šikmé okohybné svaly. Sú uložené na očnej guli vždy hore, dolu, naľavo a napravo, ako i šikmo vonku hore a dole a sú zodpovedné za jej pohyb vo všetkých smeroch pohľadu.
Očné viečka
Horné a dolné viečko sú dva pohyblivé očné záhyby, ktorých najdôležitejšou úlohou je ochrana očnej gule. Viečka sa reflexne zatvárajú pri vnikaní cudzích telies a pri silnom oslepení svetlom. Aj obočie a mihalnice zabraňujú tomu, aby sa do oka dostal prach a pot. Viečka sa okrem toho pravidelným, mimovoľným žmurkaním starajú o rovnomerné rozdelenie slzného filmu na rohovke. Na okraji viečok sa nachádzajú mazové žľazy, ktoré tvoria časť slzného filmu. Tieto žľazy sa môžu zapáliť, a potom sa vyvinúť na takzvaný jačmeň.